Založ si blog

Ako som sa snažila pochopiť zmysel novembrovej revolúcie a toho, čo prišlo potom. .

V čase novembrových dní v roku 89-tom sme už viac ako rok bývali v zmiešanej maďarsko-rómsko-slovenskej dedinke na južnom Slovensku. V starom domčeku po manželových rodičoch, s latrínou na dvore a s nádejou, že si neďaleko postavíme svojpomocne nový funkčný domov.

Mala som vtedy krásnych 26 rokov, dve celkom malé deti a ako súčasť robotníckej triedy som bola presvedčená, že tvrdou a poctivou prácou si svoju predstavu o domove pre naše deti premeníme na skutočnosť. Od doby v ktorej sme do vtedy žili som akosi neočakávala nič viac ako stálu prácu,dostatok jedla, slušný domov,vzdelanie pre mojich synov..a pokojnú starobu..

V časti,kde sme bývali nebol televízny signál, horko-ťažko sa dala anténa natočiť na maďarské vysielanie ale na druhej strane,keď sme prišli na návštevu na Detvu, mohli sa moje deti chváliť s tým, že pozerali ,,Derekeknek”-čo by mala byť rozprávka pre deti. A tak sme sa o udalostiach v Prahe a neskôr v Bratislave dozvedali z rádia.

17.novembra vo večerných hodinách sme sa odkiaľsi s deťmi vracali a len čo som zapla rádio, ozval sa pre mňa úžasný štrngot kľúčov. Hlasy tisícky ľudí volajúcich po slobode, tolerancii,láske a spolupatričnosti mi vohnali slzy do očí a zimomriavky po celom tele.Hlasy z rádia nám ohlasovali, že majú síce prázdne ruky ale predsa sa im podarilo vyhrať nad starým režimom a nastoliť nový..Ja som síce prázdne ruky nemala, držala som v nich 11 mesačné dieťa a to dva a polročné sa dožadovalo večere a mojej pozornosti a tak som si narýchlo zaželala len to, aby sa moc v krajine dostala do správnych rúk. Lebo aj keď som pochádzala zo skromnej robotníckej rodiny a momentálne sme nemali tv signál a mali sme latrínu na dvore, uvedomovala som si, že po uvolnených mocenských miestach niekto veľmi rýchlo siahne. Záležalo len na tom, či to stihnú ľudia, čo to s tou našou slobodou myslia vážne alebo tí, čo si stihnú prezliecť červené kabáty za kabáty s trikolórou.

Pripnúť si trikolóru neznamenalo vynaložiť až takú námahu a dalo sa to stihnúť pomerne rýchlo.Aj ja som si takú trikolóru pripla a hrdo som ju nosila, aj na starej bráne mi viala belasá stuha..Veľmi som si želala lepší život pre moje deti a aj pre seba..

Raz som išla po meste s tou trikolórou pripnutou na vetrovke a oproti mne kráčala tetuška, možno 80 ročná, v šatke a len čo zbadala moju stužku, ktorá mala vyjadrovať môj súhlas s novými zmenami, odpľula si rovno k mojim nohám..Až po rokoch som jej to odpustila, lebo som pochopila, že ona v tej svojej stareckej múdrosti vedela oveľa lepšia ako ja, čo nás čaká..

Chodila som na mítingy, agitovala som našich ľudí na námestia do Bratislavy-veď za 20 kčs to bol super výlet. V autobusoch sa spievalo, hralo sa na harmonikách, diskutovalo, z ľudí sršala radosť..Na námestiach sme stretávali známych ľudí ako Budaj, Kňažko, Pánis,Slota, Dubček…a bolo toho strašne veľa čo sa dalo vidieť a vypočuť..a porovnať s tým ako o tom píšu denníky..Nechápala som síce, prečo často,keď niekto na tribúnu vyšiel, zrušilo ho pískanie a vykrikovanie skôr ako čokoľvek povedal, pretože som bola presvedčená, že kultúra národa spočíva vo vzájomnom rešpekte. Obzvlášť smutné to bolo, keď vyšiel na tribúnu pán Dubček. Časom som pochopila, že v tom dave sú ľudia, ktorí toto robia úmyselne ale smutnejšia bola skutočnosť ako ľahko sa dal dav zmanipulovať. Pripadalo mi to ako stádo oviec, ktoré sa spokojne pasie a len čo pastiersky pes zabreše,stratia zmysel pre orientáciu a bežia tam kde ich pes ženie..

Pomáhala som zakladať strany,lepiť plagáty, chodila som na schôdze,lebo ľudia sa už neschádzali na uliciach ale v teple. Do prvých slobodných volieb ma poznali aj ma potrebovali kandidáti do novozaložených strán.Po voľbách už nie. A tak som si našla prácu v maštali, kde som kydala hnoj..Nežná -nenežná, moje deti chceli jesť a my sme akosi nemali ani na mlieko.Ceny začali rásť bez prípravy a to čo manžel zarobil, šlo na pôžičku a do stavby domu.

Rusov sme poslali domov a v snahe nájsť si nových ,,kamarátov” sme sa začali tvarovať na obraz západu. Zrušili sme podniky a vyrobili zástupy nezamestnaných.Ľudia už neštrngali kľúčami,nevyvolávali ,,máme prázdne ruky”.My sme tie prázdne ruky naozaj mali.A keď celý život pracujete a žijete v presvedčení, že len práca vás môže uživiť a potom o tú prácu prídete, začnete sa cítiť zbytočne-pre krajinu,ktorej ste verili,pre rodinu, ktorá verila vám. Ja som prišla o prácu tri krát. Raz preto, že som nesúhlasila s praktikami v zamestnaní,raz pre nadbytočnosť a raz pre podlomené zdravie.

Vždy som bola presvedčená, že minulosť sa nedá zmeniť. Môžme sa z nej poučiť,čo znamená nerobiť chyby v prítomnosti a inak ju musíme akceptovať. No našli sa ešte presvedčenejší ako ja a usúdili, že musíme napraviť minulosť, vrátiť ľuďom to, čo im minulosť vzala, čím sme vlastne prevzali na seba vinu za skutky iných a neraz sme to vynahrádzali ľuďom v podobe vrátených majetkov,ľuďom čo o ten majetok v podstate ani nestáli a nechali ho zruinovať, alebo ho dostali potomkovia,ktorí sa o oň ani nepričinili. Nikto si nevšimol, že naprávanie chýb za iných, spôsobuje problémy tým dnešným ľuďom,napr.bytové domy ap.

Nahovorili nás u nás na dedine na kupónovú privatizáciu.To sme už mali hrubú stavbu a práce vyše hlavy a kto už mal porozumieť záplave informácií..a tak sme súhlasili a obdržali sme vkladové listy, nie knižku. Neskôr ich od ná odkúpila istá spoločnosť.  za 1000 korún,s poplatkami za 800.My sme aj tak nevedeli čo s tým a peniažky sa zišli. No o nejaký čas nás FNM pod hrozbou vezenia prinútil vyplatiť alebo vrátiť tých 1000 korún. V tom čase som už bola dosť vyčerpaná a tak sme spolu s niekoľkými susedkami uvažovali, že by nebolo zlé oddýchnuť si vo vezení..ale matka, je matka, s deťmi by to išlo celý život, že mama basmanka a tak som to vyplatila.

Nasťahovali sme sa konečne do domu. Nedokončeného.Našla som si prácu na železnici. Ale aby sme ako-tak urobili náš dom bývateľný znova sme sa zadĺžili. Deti rástli, išli do škôl a mňa akosi nechávalo zdravie.  Mali sme svoju polikliniku, človek aspoň na jednom mieste vybavil obvodného aj odborného lekára aj rtg. No znovu tí presvedčenejší prišli na to, že keď už cestujeme 7 km za lekármi, môžme cestovať aj 27km a polikliniku nám zavreli. A tak beháme po meste, cestujeme a hľadáme ambulancie a lekárov a dosť to pripomína hľadanie pokémonov. Zatiaľ čo rozľahlá stavba polikliniky sa stále viac stráca v rastúcej sa burine a podlieha času a nevyužiteľnosti.

Prvý raz ma po roku PN posudkový lekár poslal do práce s vysvetlením, že môžem pracovať ,,bez použitia horných končatín”. Keďže mi nechýba zmysel pre humor, vrátila som sa do práce na vlastnú žiadosť. Druhý krát po roku PN prišiel na okres príkaz, že ID sa nevydávajú a ja som bola vraj aj tak na ID mladá. Mala som už 48 rokov a hoci mi to tvrdenie dobre padlo, tentokrát som sa už do práce nemohla vrátiť , lebo som prišla čiastočne aj o sluch. No tí presvedčenejší vymysleli bodové ohodnotenie chorôb, čím sa rapídne zmenšila povinnosť poisťovní a štátu chorým ľuďom uľahčovať život.U mňa sa to prejavilo tak, že keď PK po tretí krát zhodnotila, že som dosť pohyblivá a samostatná a nespracem sa do ich bodového hodnotenia, nemám nárok na ID. Požiadala som síce prísediaceho lekára aby mi napísal do posudku, že som zdravá a môžem vykonávať prácu aby ma potenciálni zamestnávatelia neodmietali pre diagnózu, stačilo, že to robili už pre môj vek.Pán doktor to odmietol napísať.

Štát, pre ktorý som pracovala 29 rokov rozhodol tak, že keď mu už nemôžem slúžiť tak nech sa stará o mňa manžel. Za odpracované roky, odvody do poisťovní nedostávam ani cent a manžel, ktorý pre tento štát robí už viac ako 35 rokov ma vlastne musí živiť zo svojho 560 eur.platu. Matematika je matematika, vyplatíte jedno, na druhé neostane, do práce treba cestovať, treba občas aj niečo zjesť,Potom sa zjaví nejaká katastrofa v dome alebo v rodine a ste v kýbli. Znova tie prázdne ruky…a to sú už celé roky po revolúcii.

Potom prišli exekútori a zo mňa sa stal razom lúzer.V čase, keď nám zablokoval ten jediný príjem , čo sme mali som si neraz spomenula na babku, čo si v 89 odpľula k mojím nohám. Vedela prečo! Vyvolávali z banky, chceli síce dohodu ale nemala som im čo ponúknuť. Nikto ma nechcel zamestnať. Vyvolávali energetici.Spokojný bol iba exekútor, ktorý si zobral 20%podľa zákona priamo z učtárne a zvyšok podľa zákonom uznaných možností priamo z účtu. Na 29 mesiacov nás nechal úplne bez prijmu.Prosili sme o pomoc súdy-nič,min.práce-vrátili mi neotvorený list,min.spravodlivosti si síce moje žiadosti a doklady presúvalo dosť dlho ale napokon sa rozhodlo, že v práve je exekútor. To uznala aj KE, lebo existuje paragraf, že exekútor je posledný, kto slobodne rozhodne o spôsobe vykonania exekúcie! Smola. Zúfalosť znásobila moju trúfalosť a keďže v ústave SR sa hovorí o dškodnení za zlé rozhodnutia štátneho orgánu,ktoré vedú k ďalším škodám, žiadala som si odškodné za ušlé aspoň životné minimum po dobu 29 mesiacov. Nehovoriac o dlhoch, ktoré nám vznikli a ktoré budem splácať do konca života-teda môj muž.(pretože, niekto nám musel zachrániť to jediné čo sme mali,strechu nad hlavou!) Asi som robila niečo zle, lebo keď nám už exekútor zobral všetky peniaze,usúdil, že načo nám je strecha nad hlavou, keď sa o ňu nemôžme starať a hodil nás do dražby. Nežné a demokratické..či??

Som presvedčená, že som v tej celej kauze, robila niečo zle,lebo nedávno,keď jeden živnostík nedostal zaplatené od akejsi firmy,dal  majiteľa firmy do exekúcie ale nič nedosiahol,lebo exekútor vraj nezistil na jeho účte žiadne peniaze navyše, ktoré by nepotreboval na chod firmy… V tej chvíli sa mi znova rozoštrngalo v ušiach tisíce kľúčových zväzkov z námestí ale ktovie prečo mi spôsobovali bolesť pri srdci.

Aj môj syn chcel kedysi na Slovensku podnikať. Veď všetci, čo prichádzali zo zahraničia mali pre podnikanie ideálne podmienky, úľavy..a lacnú pracovnú silu..Vybavil si živnosť ale skoro prišiel na to, že on ako malý podnikateľ musí platiť odvody a svojich zamestnancov, či peniaze má alebo nie, zatiaľ, čo firmy, ktoré mu za odvedenú prácu nezaplatili, nikto nesankcionoval. A keď sa do problémov dostali väčšie firmy, priatelia zo štátneho sektoru boli vždy pripravení pomôcť.

Ale aspoňže máme tie otvorené hranice. Ja som síce presvedčená, že úplne stačilo dovoliť slobodne prechod do iných krajín cez kontrolované hranice ale presvedčenejší rozhodli, že múdrejšie bude zdemolovať hraničné prechody, ušetriť na pohraničných zamestnancoch a nech si každý chodí kde chce, a ako chce..a KTO chce..

Na druhej strane sa naše deti môžu zamestnať v krajinách, kde nerobia za minimálnu mzdu a pod vplyvom šikany zamestnávateľov, v krajinách kde ešte vedia ohodnotiť poctivú prácu a slušnosť človeka.

Bola som hrdá, keď raz počas novembra Martin Huba vyhlásil, že nie sme robotnícka trieda  ale pracujúca inteligencia..netušil chudák ako ľahko sa toto slovné spojenie zmení na nezamestnaných, ľudské zdroje, bezdomovcov a sociálne slabých…a neprispôsobivých..

Ale to tiež sme vyvolávali-že dosť bolo byrokracie a podvodov a pokrytectva.. A dnes 27 rokov od ??nežnej revolúcie sa nám tieto veci dostávajú pod kožu a stávajú sa našou súčasťou.

Zostáva sa len spýtať, kde zostala pravda, otvorenosť, čestnosť a skutočná sloboda…???

Extrémizmus alebo , ,prečo zem nespieva”.

02.03.2017

Dennodenne počúvam z médii o nebezpečenstve rozširujúceho sa extrémizmu na Slovensku, o tom ako by sme sa mali zamyslieť nad vojnovou minulosťou a jej následkami.Nemali by sme zabúdať..Ja som viac »

Ide vláčik koľajáčik. .má však v sebe dáky háčik. ..

18.01.2017

Alebo skôr ,,háčisko"! V tom slávne-neslávnom 89 roku a krátko po ňom sme očakávali najrôznejšie zmeny k lepšiemu. Vtedy sme verili, že pracovať znamená mať sa lepšie,viac zarábať a viac »

Čo nového do Nového roku. ..

30.12.2016

Končí sa ďalší rok, pretože čas nezadržateľne beží a uniká nám pomedzi prsty ako tá najnepolapiteľnejšia a najneúprosnejšia vec aká vo vesmíre vznikla. Čas je aj tá jediná vec, ktorú viac »

Ruhani

Rúhání odkázal Trumpovi, že sa balistického programu nevzdá

22.09.2017 11:07

Irán predstavil svoju novú balistickú strelu, ktorá je schopná niesť niekoľko bojových hlavíc a má dolet 2000 kilometrov.

Barcelona, útok v barcelone,

Španielska polícia zatkla Maročana v spojitosti s nedávnymi útokmi v Katalánsku

22.09.2017 10:23, aktualizované: 11:34

Uviedlo to španielske ministerstvo vnútra. Zadržaný nakupoval výbušniny a zabezpečoval vozidlá pre členov teroristickej bunky.

Graf

Čína kritizuje Standard & Poor’s, že znížila jej rating

22.09.2017 10:21

Krok ratingovej agentúry S&P, ktorá Číne zhoršila hodnotenie úverovej dôveryhodnosti, považuje Peking za „chybné rozhodnutie“.

Justin Trudeau v OSN

Trudeau v OSN kritizoval kanadský prístup k domorodcom

22.09.2017 10:01

"Veľmi sa hanbíme," vyhlásil liberálny politik známy ústretovým prístupom k menšinám.

lamaja

Len ďalšia Blog.Pravda.sk stránka

Štatistiky blogu

Počet článkov: 4
Celková čítanosť: 5279x
Priemerná čítanosť článkov: 1320x

Autor blogu

Kategórie